………..1.september roku 1979, osem hodín ráno……..
………..dejisko: Stredná priemyselná škola stavebná v Trnave . Je to po prvýkrát ,keď za menom tejto školy už nie je mesto pod hradom na Považí - Trenčín, ale Trnava, no to si v danom momente v priestoroch jedálne internátu len skutočne málokto uvedomuje, pretože dojmov a pocitov je príliš veľa, začína totiž pre nás ,ktorí sme tam, nová etapa života, čo, samozrejme, v danom momente skôr podvedome tušíme, ako sme si vedomí. Viac upútajú nové tváre budúcich pedagógov, spolužiačok, spolužiakov, prostredie a hlavne očakávanie, aké to vôbec ďalej všetko bude, čo je to za ľudí, akí budú ,čo všetko tu od nás budú chcieť…….je to dvadsaťpäť rokov dozadu.
Dvadsaťpäť rokov! Ale ani čas nedokáže tie okamžiky z pamäti vytlačiť a prekryť vrstvami zárezov a vrypov neskorších emócií. Dokonca si trúfnem opísať mnohé detaily daných momentov, oblečenie, účesy, niektoré výroky zúčastnených, tak zo strany v danej chvíli nám predstavovaného profesorského zboru ako i publika, tvoreného budúcimi žiakmi/ vlastne už nie žiakmi , ale študentmi/ tried 1.A,1.B,1.C, to značí celou vtedajšou školou, bolo nás tak do stovky, viac nie .
Tri triedy v danom veku suverénnych, neuveriteľne rozumných a názorovo vykryštalizovaných, pocitovo už dospelých , no v skutočnosti ustráchaných, vnútorne neistých, dezorientovaných detí, ktoré potrebovali vyčerpať čas štyroch rokov ,aby sa pri stole so zeleným súknom snažili dokázať, alebo aspoň naznačiť, že v niektorých bodoch charakterových čŕt, ľudských vlastností , dokonca i odborných vedomostí sa už tváriť nepotrebujú. Lebo čas medzi jedálňou internátu roku 1979 a zeleným súknom maturitného stola v roku 1983 nám ponúkol tú možnosť prejsť sa chodbami tej“ našej“ školy. Prejsť haldami kníh, tabuliek, čísel, poučiek, vzorcov ,príkladov, obrázkov, skíc, výkresov………rukami profesoriek a profesorov……a pritom nebadane dozrieť.
Dej , ktorý nás obrúsil temer do podoby dospelosti a pripísal šediny a vrásky tým, ktorí ho usmerňovali spoza katedry alebo od tabule, od tých rokov prebehol už veľakrát na stovkách mien a tvárí , ktorých počet narastal tak, ako škola dozrievala spolu s nami v čase.
Zrazu už mala aj prvú rysovňu, neskoršie druhú, počítačovú triedu, nový pavilón s triedami….to všetko však nepriniesol len čas, ale i obetavosť ľudí, ktorí tú školu v daných obdobiach tvorili, verili jej a jej budúcnosti.
Vedel by som licitovať mená i úspechy konkrétnych osôb, ktorých rukopis nie je len v šedej mozgovej kôre absolventov, ale i v konkrétnych zhmotnených podobách dnešného celkového vzhľadu našej alma mater, pretože osud a moje želanie - po absolvovaní štúdií sa vrátiť na priemyslovku späť, sa vyplnili, a tak mi umožnili nazrieť do polohy za “zrkadlom“ ,na tie tváre pred katedrou ,v ktorých som spoznával seba a svojich spolužiakov ,v zborovni zrazu nesedeli obávaní pedagógovia, ale kolegyne a kolegovia, mnohí časom priatelia. Bolo mi umožnené spoznať dve strany tej istej mince, a to dostatočne do hĺbky, preto sa cítim byť tak trochu oprávnený vyjadriť sa k výročiu, ktoré tá naša priemyslovka má.
V dvadsaťpäťke je zrelá a krásna , s kvalitným pedagogickým zborom , technickým zázemím i vybavením, dostatočne skúsená a plná energie do ďalšieho rastu ………..
…………… a tak jediné, čo môžem dodať na záver tohto nostalgického zamyslenia , je želanie, aby Stredná priemyselná škola stavebná v Trnave vykročila do ďalšej dvadsaťpäťky tou šťastnou nohou .
Ľuboš Dušek