Ako si to pamätám

Raz mi zazvonil telefón a na druhej strane sa ozvala moja bývalá triedna profesorka. Potešilo ma to, a preto som prijala jej ponuku, aby som si zaspomínala na moje štúdium na SPŠ stavebnej.

V ôsmom ročníku na základnej škole som sa rozhodovala, na akú školu sa prihlásim a čím vlastne budem vo svojom živote. Rozmýšľala som nad mnohými, nebolo to jednoduché rozhodovanie , no vyhrala stavebná, a to geodézia. Nebola som si istá, či robím správnu vec, pretože som o tomto odbore vôbec nič nevedela. Teraz ale viem, že lepšiu školu som si vybrať nemohla.

Netušila som, že začiatky budú až také ťažké. No postupom času som si na toto tempo zvykla a nechcela som na tom nič meniť. Spomínam si, aká sme boli veľmi tichá trieda. Najväčšie ticho bolo cez prestávky. Nikto nikoho nepoznal, a tak sa každý zaujímal radšej len o seba. Postupným spoznávaním sa sme začali byť zo dňa na deň hlučnejší. Čoraz častejšie sme boli napomínaní.

Každý týždeň ukrýval v sebe tajomstvá a očakávania, čo nové prinesie. 4 roky preleteli a ani sme sa nenazdali, z tých „malých“ prváčikov boli zrazu „ veľkí“ štvrtáci. V poslednom ročníku sme sa začali pripravovať na prvú, dôležitú skúšku života – maturitu. Na začiatku školského roka sa zdalo, že to je ešte ďaleko. Nebolo, neuveriteľnou rýchlosťou sa blížil dlho očakávaný koniec štúdia. Bála som sa tohto dňa. Všetci mi hovorili, že je to tá najjednoduchšia skúška, no ja som im neverila. Teraz už viem, že mali pravdu. Posledný raz nám zazvonilo a každý odišiel vlastnou cestou. Našla som si veľa priateľstiev, ktoré sa týmto vytratili. No mnohé mi ostali. Môžem povedať, že to sú tie na celý život.

Cez akademický týždeň sa všetci snažili doučiť sa, čo sa dalo. Trval síce 7 dní, ale i tak to bol krátky čas na to, aby sme dostali do hláv všetky rozumy. Potom nastal deň „M“ a my sme sa museli postaviť pred maturitnú komisiu. Boli sme strémovaní a plní očakávaní, ako sa to všetko skončí. Po slávnostnom ukončení maturity sme si všetci oddýchli a vybrali sa vlastnou cestou.

I keď nie som až tak dávno zo strednej školy vonku (necelé 3 roky), môžem povedať, že ma veľmi veľa naučila. Vďaka profesorom, ktorí ma učili, to nie je až také náročné na vysokej škole. Museli sme pracovať z hodiny na hodinu, čo mi tiež teraz veľmi pomáha. Určite to s nami nemali jednoduché, ale ani my s nimi. Zdalo sa nám, že toho máme veľa. Vedeli, prečo nás takto trápia. Chceli z nás vychovať zodpovedných ľudí, ktorí sa nezľaknú prekážok a vždy pôjdu za svojím cieľom. Vychovávajú z detí v puberte dospelejších ľudí a to vôbec nie je jednoduché. Preto si zaslúžia veľké poďakovanie. Lepších profesorov sme si nemohli priať.

Postupom času mi je čoraz viac smutno za strednou školou. Nič v živote nie je také jednoduché, ako sme si mysleli v školských laviciach. Zdalo sa, že nič ťažšie ako učenie nemôže byť, a teraz priznávam, že to bol veľký omyl. Je to jednoduchšie ako život po škole. Je omnoho zložitejší, než akým sme ho videli spoza okna našej triedy.

Je mi ľúto, že to všetko trvalo len 4 roky. Rada by som sa vrátila do poslednej lavice a prežila to všetko odznova. Bol to krátky čas, no vrátiť ho je nemožné. Dá sa naň len spomínať, a to s úsmevom. Zažili sme veselé i smutné dni, no život nie je len o úsmevoch, veselosti a zábave. Je to niečo viac. Na to ale musí prísť každý sám.

Ak by som mohla vrátiť čas ,a ja by som sa opäť mala rozhodovať, na akú strednú školu pôjdem študovať, určite by som si zasa vybrala stavebnú. Je to tá najlepšia škola ,a preto som rada, že som na nej strávila 4 nezabudnuteľné roky.

Lenka Janíková