Koniec školského roka 1978/79
ukončil existenciu Internátnej strednej školy pre pracujúcich v Trnave.
V tom čase jej zamestnanci zväčša nevedeli, kde budú pracovať od
septembra. Učitelia mali prísľub zamestnania od Gymnázia v Trnave, pod
ktoré ISŠP patrila. Pán Štefan Stano, zástupca riaditeľa ISŠP, zisťoval
u niektorých učiteľov záujem zostať učiť v uvoľnených priestoroch
v prípade vzniku odbornej školy. Táto možnosť bola však len hypotetická
a nezdala sa príliš reálna vzhľadom na krátky čas, ktorý zostával do
začiatku nového školského roka. Myšlienka sa však stala skutočnosťou a 1.
septembra 1979 vznikla Stredná priemyselná škola stavebná v Trnave,
v tom čase patriaca pod stavebnú priemyslovku v Trenčíne.
V prvom roku sme otvorili tri
prvé ročníky odboru pozemné staviteľstvo. V nich bolo spolu takmer 120
žiakov, ktorých nám uvoľnili stavebné priemyslovky z Trenčína
a Nitry. Preto v internáte bývalo oveľa viac žiakov školy ako v súčasnosti.
Mnohí z nich mali pritom trvalé bydlisko značne vzdialené od Trnavy. Pri
vzniku boli na škole iba štyria stáli učitelia. Štefan Stano bol učiteľom
slovenčiny, dejepisu a občianskej náuky. Ľudovít Feranec okrem predmetov
svojej aprobácie- fyziky a chémie
učil aj brannú výchovu. Dagmar Krajčiová, ktorá o týždeň zmenila
priezvisko na Rusková,
učila ruštinu a vtedy nepovinný predmet -
angličtinu. Ja som učila matematiku a deskriptívu. Štefan Stano bol
zástupcom riaditeľa a my ostatní sme nevyhnutne dostali triednictvo.
Telocvik učili vychovávatelia z internátu: Anna Grenčíková, Vladimír Sršeň
a Karol Ryšavý, ktorý učil po hodine aj z občianskej náuky
a brannej výchovy. Keďže na škole nebol žiadny učiteľ odborných predmetov,
prvé dva týždne bol rozvrh zostavený len zo spomínaných predmetov všeobecného
vzdelania, čo bolo na odbornej škole pre žiakov nepochopiteľné. Až asi
v polovici septembra začal učiť Ing. Jaroslav Jaroš pozemné staviteľstvo
a stavebné materiály. Odborné kreslenie učil externe Ing. arch. Pavol
Dobrotka a prax, ktorá sa vtedy učila od prvého ročníka a kvôli
ktorej sme mali dvojtýždenný rozvrh, učili majstri odborného výcviku
z vedľajšieho stavebného učilišťa. Pedagogický kolektív doplnila
v decembri Drahomíra Janošovská, ktorá (po rozdelení tried na skupiny)
začala učiť polovicu úväzku deskriptívnej geometrie.
Začiatky boli veľmi ťažké nielen pre
žiakov, ale aj pre učiteľov. Žiaci museli zvládnuť prechod na strednú školu
a zvykať si na nové odborné predmety. Pritom sa na poslednú chvíľu
dozvedeli, že nebudú študovať v Trenčíne
či Nitre, ale v Trnave, kde dovtedy stavebná priemyslovka
neexistovala. Navyše, niekoľkí z nich prišli z ôsmych ročníkov
základnej školy, kým väčšina z nich mala za sebou deväťročné štúdium. My,
učitelia, sme zase prvýkrát učili na stavebnej priemyslovke. Učebnice boli
zväčša nevyhovujúce a nemali sme možnosť poradiť sa so skúsenejšími
kolegami. Ja ako matematikárka som bola poverená zostavením rozvrhu, hoci som
netušila, ako na to ( podobný problém mám s napísaním týchto spomienok,
ten rozvrh sa mi vydaril predsa len o čosi lepšie... ). V práci nám vôbec nepomáhala
skutočnosť, že sme patrili pod stavebnú priemyslovku v Trenčíne, naopak,
nám to komplikovalo život, hlavne keď
ma cestou na hodinu zastavil hlas nášho zástupcu: „Elena, je tu súdruh zástupca
riaditeľa z Trenčína, ide ti na hodinu...“ Žiaci, ktorí sa k nám
hlásili do 1. ročníka v ďalšom školskom roku, museli prijímacie pohovory
absolvovať v Trenčíne, spolu s nimi aj my – vyučujúci profilových predmetov.
Od ďalšieho školského roka bola naša škola samostatná. Priestory školy sa
postupne rozrástli, pričom pomáhali žiaci aj učitelia. Napríklad, keď sa
v roku 1982 začínala realizovať prvá prístavba, naši najstarší študenti,
v tom čase tretiaci, chodievali cez víkendy a popoludnia strážiť stavebný
materiál, aby nám ho neukradli, a my, ich triedni učitelia, sme chodili
kontrolovať, či je všetko v poriadku. Po vybudovaní prístavby študenti
pomáhali pri čistení. Pri dokončení druhej prístavby v auguste 1984 sme zase
my, učitelia, upratovali a čistili, aby bolo všetko hotové do 1.
septembra. Šatne boli pritom vybudované podľa návrhu nášho kolegu Ing. Karola
Jakubčíka.
Od vzniku školy už uplynulo neuveriteľných 25 rokov. Za ten čas sa škola rozrástla nielen priestorovo. Vymenilo sa tu niekoľko riaditeľov, oveľa viac učiteľov, ale neporovnateľne najviac študentov. Tri triedy prvých z nich mali minulý rok pomaturitné stretnutia po dvadsiatich rokoch. Sú to dávno dospelí ľudia, často veľmi úspešní. Majú svoje rodiny a radosti i starosti so svojimi dospievajúcimi deťmi. Hoci naše spoločné začiatky často sprevádzala metóda pokusov a niekedy aj omylov, dnes sa stretávame ako výborní kamaráti. Bývalých absolventov stretávam nielen na pomaturitných stretnutiach, z času na čas sa niektorí zastavia v škole či u mňa doma, sú zamestnancami inštitúcií, v ktorých niečo vybavujem, alebo sa prihovoria pri náhodnom stretnutí kdekoľvek. Ozývajú sa telefonicky, posielajú pohľadnice a esemesky na Vianoce, k novému roku či k meninám, oznámenia o úspešnom ukončení vysokej školy alebo sobáši. V mojom mobile mám už vyše dvoch rokov slová, ktoré si čítam vždy, keď mi je mizerne a keď už vôbec nevládzem: „...Urobili ste pre mňa to, čo ešte nikdy v živote pre mňa nikto nespravil. Vám som vďačný za celé štúdium. Nikdy vám to nezabudnem! Ďakujem! Váš...“ Všetky tieto prejavy vďaky a uznania sú pre mňa najväčším zadosťučinením a odmenou za tie hodiny, dni, mesiace a roky namáhavej práce, únavy, nervozity, stresu i nesplnených očakávaní. Len vďaka nim viem, že tá nekonečná námaha nebola zbytočná, a z nich čerpám silu, aby som sa znovu a znovu postavila pred svojich študentov a bojovala ďalej.
Elena Mrvová