SPOMIENKY
na SPŠS v Trnave
V jednej piesni od
skupiny ELÁN sa spieva : „Ó, má sedemnásť ...“- vek , na ktorý hádam každý z nás spomína s neskrývanou nostalgiou. Ja som
svoju sladkú sedemnástku strávila
práve na stavebnej priemyslovke
v Trnave. Spomienok, tých je toľko, že sa bojím začať spomínať. Spomínať
z pohľadu študentky – absolventky.
Na imatrikuláciu, kultúrne
podujatia, školské diskotéky vo Fortune
, posedenia pod jedličkou, koncoročné výlety, športové turnaje
a súťaže, hroznové brigády, praxe, exkurzie a, samozrejme,
i školské povinnosti.
Štyri
roky sme svorne nažívali ako jedna veľká stavbárska rodina, tak ako to
v rodine býva – v dobrom i v zlom. Ale vždy spolu. Nemôžem
zabudnúť ani na prvé lásky a citové vzplanutia, veď práve tie patria
k skutočnému študentskému životu. Niektoré z nich prerástli až do
manželstiev. V mojej bývalej triede sú dokonca dve. Ale ako to už
v živote býva, všetko sa raz skončí. Stredoškolský študentský život skončil najkrajšou
udalosťou – stužkovou slávnosťou. I o tom spieva ELÁN. Mám pocit, že
dozvuky zo stužkovej trvali večne. Potom už len maturitná skúška dospelosti a ... Rozpŕchli sme sa do sveta.
Niektorí na univerzity, niektorí do reality všedných dní.
S pribúdajúcimi rokmi
sa stretávame čoraz vrúcnejšie, nechce sa nám rozlúčiť, až na svitaní. Tie
priateľstvá zo strednej školy pretrvali.
Dnes sa stretávame aj mimo oficiálnych stretávok, už aj so svojimi
rodinami a deťmi. Je to pekný pocit niekam patriť. My, absolventi SPŠ stavebnej
v Trnave, patríme „sem“.
Mňa osud znovu zavial „sem“
– na stavebnú priemyslovku v Trnave. Už nie ako študentku ( bohužiaľ), ale
ako učiteľku. Keď prišla ponuka ísť
učiť na svoju ALMA MATER, nezaváhala som ani na chvíľu.
Dúfam, že to nikdy
neoľutujem, a že tak , ako teraz ja spomínam s úsmevom, budú
o niekoľko rokov spomínať i moji študenti.
Ing. B. PRACHÁROVÁ, rod. VANČOVÁ